Sú na hudobnej scéne formácie, ktoré majú o starosť menej. Už len preto, že postupom času ani tak nezáleží na subjektívnym kritériám podliehajúcej kvalite, ale na tom, že ich ďalší počin bude diskutovaný. A „Messe I.X – VI.X.“ je vskutku nahrávkou, ktorej by len málokto dával druhú (tretiu, štvrtú...) šancu, ak by ju nenahrali ULVER, ešte stále požívajúci poriadnu časť zo slávy, ktorej väčšinu si vyslúžili pred viac ako desaťročím.

Niežeby práve (dnes už to tak môžeme nazvať) „klasické“ diela ULVER boli tými, za sprievodu ktorých doháňate električku. Boli však tými, ktoré poslucháča (či skôr prieskumníka) za trpezlivosť odmenili. A práve tu v posledných rokoch ratingy klesli.

Poďme sa rúhať: Vlci majú problémy sami so sebou už od „Shadows Of The Sun“ vrátane. Dokázali ním síce opantať niektorých služobne starších kolegov a možno by som podľahol tiež, keby som mal vtedy o ULVER tušenia. Ak ste teda s Vlkmi začali vyť až v dobe, keď už pôvodne zasvätenecká maškrta pre pár gurmánov bola módnym výstrelkom, môžete byť obdarení istým snobským nadhľadom. To môže ale aj nemusí byť dobre.

Neúprosná je optika snobského „privandrovalca“. V skutočnosti už tu - doznením úvodnej „Eos“ - začal pozvoľný pád, ktorý pripravil pôdu pre rozpačité prijatie „Wars Of The Roses“. A to by nebolo ani také rozpačité, ako vyložene odmietavé, keby Nóri nemali za sebou všetko to, čo z nich robí modlu aj vtedy, keď by už mal niekto zničiť to starozákonné zlaté teľa. Na eklektickej „Blood Inside“ toho jednoducho bolo príliš veľa na stiesnenom priestore a pod rúškou oživujúco pôsobiaceho minimalizmu sa na abstraktnejšom nástupcovi severanom podarilo zamaskovať fakt, že sa vystrieľali.

Pritom aj naďalej, už zo svojej podstaty, sú ULVER zárukou, že informácia o využití symfonických elementov na novej nahrávke nedá zvracať silným prúdom nikomu, kto Nórov aspoň registruje. Zapojenie komorného orchestra, usadeného na jednom z koncov sveta, mi však rozpoltilo osobnosť.

Na jednej strane je vítaným oživením, ktoré by mohlo štvorici pomôcť k návratu medzi pozoruhodné hudobné entity. Využívaný je efektívne a s citom, nepretŕča sa nadlimitne na javisku a málokedy poslucháč v ušiach skutočne pocíti, koľko členov ho tvorí. No keď udrie, stojí to za to a tieto momenty si zaručene zapamätáte.

Takéto spestrenie by ale nemalo byť tým jediným, čo vás drží v strehu. Fakt, že výhradne tu má nahrávka skutočne silu, vyvoláva myšlienky, ako ULVER samotní bez externých „dotácií“ aktuálne nemajú príliš čo ponúknuť. Teleso spoza polárneho kruhu nie je len doplnkom, smaragdovým príveskom k večerným šatám. Dámy a páni z Tromsø si tie šaty obliekli a kdesi pri kotníkoch sa im v podobe myriády rôznych ruchov a nehudobných zvukov pletú pod nohy tí, ktorých sme zvykli volať ULVER.

Nie je potom ťažké vrcholy nahrávky lokalizovať doprostred nahrávky a snáď k tomu pridať aj vleklo sa rozbaľujúcu dvanásťminútovú úvodnú trýzeň. Tej však hrá do karát umiestnenie, a teda „čerstvý“ poslucháč na druhej strane kábla.

Tam, kde sú ULVER odkázaní na to, aby prebrali opraty striktne do svojich rúk, jednoducho nudia. Ich tvorba sa nikdy nepopisovala ľahko a hrať sa na recenzenta je v ich prípade tak trochu výzvou. V poslednom období sa však zdá, že nielen na popisovanie, ale aj na počúvanie je toho pri paradoxnej kvantitatívnej hojnosti stále menej.

Akceptujem, že predošlá radovka plnila úlohu sanitárneho dňa v závodnej jedálni, treba sa však vrátiť do normálu. Nepredvídateľného, prekvapivého, možno horšie prístupného, no odmeňujúceho normálu. Dať pocítiť, že stratený čas za to bude stáť. Myslíte, že sa ešte dočkáme?